Šport bol vždy súčasťou môjho života. Ale k ultramaratónom som sa dostala možno len vďaka tomu, že som sa stala matkou. Toto príbeh o tom, že plány sú krásne, no realita býva často úplne iná.

Ten rok bol pre mňa ako aktívneho športovca veľkou výzvou. Zrazu som zistila, že som tehotná. Samozrejme, tešila som sa, ale vedela som aj to, že sa veľa v mojom živote bude musieť zmeniť. Rozhodla som sa, že športu sa nevzdám ani počas tehotenstva. Bicykel, lezenie – síce len na „hornom“ bezpečnom lane, beh - takzvaný indiánsky, dlhé prechádzky...

Bolo to krásne obdobie zavŕšené narodením prvej dcérky. No s narodením dieťaťa sa vám nezmení len “niečo”. Zmení sa vám celý svet.

Jednou z výziev, ktoré som ako športovkyňa riešila, bolo opäť sa vrátiť do pôvodnej kondície a na svoju pôvodnú váhu. Cítila som, že chcem schudnúť. Nepatrím však medzi ženy, ktoré majú mesiac po pôrode ploché brucho. Ako matky zo všetkých strán počúvame múdre reči ako “však počkaj, kojením schudneš, ani nevieš ako…” To u mňa nefungovalo.

Hýbať som sa neprestala, ale pre nedostatok času som moje aktivity musela upraviť. Namiesto lezenia sa stali mojou dennou rutinou dlhé prechádzky, výšlapy do kopca alebo beh po tatranských asfaltových cestách – na Popradské pleso, Hrebienok, do Tatranskej Lomnice.

S obrovským kočiarom a často sprevádzaná pohľadmi ostatných na cyklochodníku som behávala tak často, ako som len mohla. Ten pocit vetra vo vlasoch bol neopísateľný! Nevšímala som si ani to, že mi občas mlieko presakovalo cez tričko (lebo aj toto je realita nás, matiek).

Mať deti nie je diagnóza. Ako matky vieme zvládnuť veľké veci, a to aj s našimi deťmi stále nablízku.

Behala som čoraz častejšie a pravidelnejšie. Neubehol ani rok a ja som bola opäť v požehnanom stave. Zistila som, že únava pri dvoch deťoch vie byť ešte väčšia, ale aj to, že počas druhého tehotenstva viem pribrať ešte viac. Moje doterajšie aktivity sa mi zrazu zdali na míle vzdialené.

Pohyb je však tá najlepšia závislosť. Chýbal mi natoľko, že som bola ochotná pozliepať si každú voľnú minútu zo dňa pre mňa. Namiesto oddychu či kávy s kamarátkou, som išla behať.

Kým bola jedna dcérka v škôlke, s druhou v kočiari alebo manduke som pokračovala v tréningu alebo výškových výšľapoch. Kým obe deti strážili starí rodičia alebo môj partner, išla som si zaliezť na umelú stenu - chcela som sa po troške dostávať späť aj do pôvodnej lezeckej kondície.

Netrvalo dlho a plánovala som si svoje prvé preteky do kopca v Tatrách.  Prvý polmaratón a maratón. Darilo sa mi a to ma poháňalo vpred.

Po ďalšom úspešnom maratóne som si uvedomila, že vďaka nabehaným stovkám kilometrov pomedzi všetky materské povinnosti sa stalo niečo úžasné. Začala som sa cítiť pripravená na môj dávny sen, zabehnúť ultramaratón (beh na viac ako 50 kilometrov).

Môj prvý ultra mal 90km. Potom nasledovali ďalšie a ďalšie ultra behy na Slovensku, až som si vybehala kvalifikačné body a dostala sa až na podujatie, ktoré bolo mojím tajným snom už dávno. Preteky vo francúzskom Chamonix UTMB®.

Moje dve dcérky medzitým podrástli a mám z nich moje športové parťačky.

Keď behám, idú so mnou na bicykloch, niekedy aj 40 kilometrov denne. Za odmenu si dáme v Smokovci zmrzlinu alebo v lese nazbierame sladučké jahody. Pri lezeckých dňoch si so mnou zalezú, či sa len tak hojdajú na lane. V zime chodíme na chaty, a kým oni šlapú, ja im im nesiem lyže. Na lyžiarskych svahoch im o chvíľu nebudem stačiť. V tých chvíľach by ste nenašli šťastnejšiu matku ako mňa!

Viem, že nie každá z nás matiek má rovnaké životné podmienky. Ja sama som počas tehotenstva aj na materskej pracovala. Nemala som opatrovateľku. Môj partner bol v práci. Aj napriek tomu som vstávala o piatej ráno, len aby som stihla môj tréning, kým sa deti zobudia. Podvečer som si obula bežecké tenisky, aj keď sa mi po celom dni už nič nechcelo.

Mať deti totiž nie je diagnóza. Ako matky vieme zvládnuť veľké veci, a to aj s našimi deťmi stále nablízku.

Deti nie sú výhovorka. Keď nájdete v sebe vnútornú silu a motiváciu niečo robiť, dokážete aj nemožné.

Mňa ženie dopredu najmä to, že premýšľam nad ďalšími plánmi a snami, ktoré si chcem postupne splniť. A mám ich toľko, že mi jeden život stačiť určite nebude!

Denisa Šulcová

Denisa Šulcová má rada všetky druhy lezenia od boulderingu až po zimné mixy. V lete organizuje Medzinárodný festival horských filmov v Poprade a v zime pracuje ako inštruktorka lyžovania a vedie freeridové kempy pre Mountain Addiction. Má dve dcérky, Julianku a Karolínku. Žije v Poprade.