Stojím na skalnatom výbežku niekde na južnom okraji Cuillin Mountains, najvyššieho pohoria škótskeho ostrova Isle of Skye, dramaticky sa dvíhajúceho z rozbúrených vĺn. Opäť sa mi potvrdilo, že tie najlepšie výhľady na svete si musíte zaslúžiť - miestami boli cestičky vedúce sem také náročné, že som ich časti musela prešplhať po skalách. Momentálne nevidím viac ako meter pred seba. Všade okolo mňa je hustá hmla. Chodník bol takmer neviditeľný a pravdepodobne som zle odbočila na slepú uličku vyšliapanú ovcami.

Asi som sa na skale spustila o niečo nižšie ako som mala a pôvodná cestička sa mi beznádejne stratila. Už sa nesmejem na tom, že podľa miestnych turistické chodníky v Škótsku vyšliapali pasúce sa ovce, ktoré vraj vedia nájsť najpriamejšiu cestu cez kopce. Tie isté ovce totiž vyšliapali aj zákerné pasce a slepé uličky.

Zvažujem moje možnosti, čo spraviť. Celý okruh má trvať asi 12 hodín. Mám ich už za sebou asi 10 a dostala som sa na jeho posledný úsek, ktorý ma má doviesť naspäť na pláž, z ktorej som ráno začínala. Podľa mapy viem, že je to skratka cez skaly, za ktorými už leží čistinka aj s horskou chatkou (v Škótsku sa volajú mountain bothies), v ktorej dnes prespím. Všetko išlo pomerne dobre, až kým som sa nestratila v náhlom daždi a hmle.

“To je Škótsko. Jednu minútu svieti slnko a zrazu stojíš v najhustejších mrakoch, daždi alebo v hmle.”

“OK, to dáš.” Zliezam dole po skalnatom úpätí. Idem asi príliš rýchlo a pár metrov sa šmýkam dole po mokrom kameni. “Skvelé, ešte si zlom nohu,” hovorím si. Mozog mi začína pracovať na možných scenároch. Nie je tu signál. Nikto nevie, kde som.

Posledná správa, ktorú som poslala civilizácii dnes ráno, bola pre moju sestru a podľa nej “smerujem niekde ku Cuillin Mountains, má tu byť pekná chatka.” Keď som otvorila dvere do chatky, podľa zložených vecí som identifikovala asi troch ďalších ľudí, ale tí už boli niekde v horách naokolo.

To je Škótsko. Jednu minútu svieti slnko a zrazu stojíš v najhustejších mrakoch, daždi alebo hmle. Otočiť sa nemôžem, za hodinu a pol sa zotmieva. Musím nejako zliezť z kopcov a nasmerovať sa k oceánu. Našťastie mám vizuálnu pamäť a rozloženie v mape si celkom dobre pamätám, akurát nič nevidím. Ako ďalšia reakcia sa ohlasuje panika a začnú sa mi triasť ruky. No super, takto si tú nohu na mokrej tráve a skalách zlomím určite. Nadýchnem sa. Mám dobré topánky, ktoré ma za posledných 5 rokov podržali aj na náročnejších trekoch. Cestu približne viem. Dám si facku a pokračujem.

Po hodine zostupu sa predo mnou konečne objaví chodník. Pustím sa po ňom. Pod nohami mi škrípe čoraz viac piesku, a po chvíli prichádzam na pláž. Podľa popisu turistický chodník končí poslednou prekážkou - skalným previsom nad morom. Ten je ale po nedávnom daždi klzký a strmý, dvojmetrový spád oblizujú divoké vlny. Mám pred sebou obraz, ako sa mi pošmykne ruka a ja padám do vĺn pod skalou aj s ruksakom. Nie ďakujem, to radšej prespím na pláži.

Zrazu zbadám malého človeka schúleného na pláži. Hurá, nie som v tom sama! Po krátkom rozhovore zisťujem, že mladá žena má podobný problém ako ja - nechce skúšať svoje šťastie na skale. Jej priateľ zariskoval, preliezol previs a išiel po pomoc. Tak čakáme dve.

O dve hodiny sa spoza rohu objaví maličký rybársky čln s dvoma osobami, ktorý sa kníše na divokých vlnách. Prišli po nás. Dnes to bol našťastie happy end.Divoké chodníky vedia krásne prečistiť hlavu, ale uvedomila som si, aké je dôležité dať niekomu vedieť o svojej plánovanej trase, a koľko sa ešte musím učiť o horách, ktoré sú také nevyspytateľné.

Horská chatka spomínaná v príbehu sa volá Camassunary Bothy. Pri plánovaní jej návštevy odporúčame pravidelne kontrolovať aktuálne predpovede počasia a pribaliť si spoľahlivú obuv a nepremokavé oblečenie. Predsa len, idete do Škótska.