“OK, to dáš.” Zliezam dole po skalnatom úpätí. Idem asi príliš rýchlo a pár metrov sa šmýkam dole po mokrom kameni. “Skvelé, ešte si zlom nohu,” hovorím si. Mozog mi začína pracovať na možných scenároch. Nie je tu signál. Nikto nevie, kde som.
Posledná správa, ktorú som poslala civilizácii dnes ráno, bola pre moju sestru a podľa nej “smerujem niekde ku Cuillin Mountains, má tu byť pekná chatka.” Keď som otvorila dvere do chatky, podľa zložených vecí som identifikovala asi troch ďalších ľudí, ale tí už boli niekde v horách naokolo.
To je Škótsko. Jednu minútu svieti slnko a zrazu stojíš v najhustejších mrakoch, daždi alebo hmle. Otočiť sa nemôžem, za hodinu a pol sa zotmieva. Musím nejako zliezť z kopcov a nasmerovať sa k oceánu. Našťastie mám vizuálnu pamäť a rozloženie v mape si celkom dobre pamätám, akurát nič nevidím. Ako ďalšia reakcia sa ohlasuje panika a začnú sa mi triasť ruky. No super, takto si tú nohu na mokrej tráve a skalách zlomím určite. Nadýchnem sa. Mám dobré topánky, ktoré ma za posledných 5 rokov podržali aj na náročnejších trekoch. Cestu približne viem. Dám si facku a pokračujem.
Po hodine zostupu sa predo mnou konečne objaví chodník. Pustím sa po ňom. Pod nohami mi škrípe čoraz viac piesku, a po chvíli prichádzam na pláž. Podľa popisu turistický chodník končí poslednou prekážkou - skalným previsom nad morom. Ten je ale po nedávnom daždi klzký a strmý, dvojmetrový spád oblizujú divoké vlny. Mám pred sebou obraz, ako sa mi pošmykne ruka a ja padám do vĺn pod skalou aj s ruksakom. Nie ďakujem, to radšej prespím na pláži.