Šport bol vždy súčasťou môjho života. Ale k ultramaratónom som sa dostala možno len vďaka tomu, že som sa stala matkou. Toto príbeh o tom, že plány sú krásne, no realita býva často úplne iná.
Ten rok bol pre mňa ako aktívneho športovca veľkou výzvou. Zrazu som zistila, že som tehotná. Samozrejme, tešila som sa, ale vedela som aj to, že sa veľa v mojom živote bude musieť zmeniť. Rozhodla som sa, že športu sa nevzdám ani počas tehotenstva. Bicykel, lezenie – síce len na „hornom“ bezpečnom lane, beh - takzvaný indiánsky, dlhé prechádzky...
Bolo to krásne obdobie zavŕšené narodením prvej dcérky. No s narodením dieťaťa sa vám nezmení len “niečo”. Zmení sa vám celý svet.
Jednou z výziev, ktoré som ako športovkyňa riešila, bolo opäť sa vrátiť do pôvodnej kondície a na svoju pôvodnú váhu. Cítila som, že chcem schudnúť. Nepatrím však medzi ženy, ktoré majú mesiac po pôrode ploché brucho. Ako matky zo všetkých strán počúvame múdre reči ako “však počkaj, kojením schudneš, ani nevieš ako…” To u mňa nefungovalo.