Sem-tam niekam vyleziem, vraví o sebe. Napriek tomu, že stál na Fitz Royi v Patagónii, Veľkom Trangu v Pakistane aj na Dhaulágirí v Nepále, za svoj najhodnotnejší výkon považuje zimný prechod kompletného hrebeňa Tatier alpským štýlom. Nedávno vyrazil s priateľkou Sisou na ročnú cestu z Aljašky až do Patagónie.

Pochádzaš zo Spišskej Novej Vsi. Viažu sa tvoje lezecké začiatky k Tomášovskému výhľadu?

Prvýkrát mi zlaňovanie ukázal Popradčan Sveťo Lacko, ktorý sa venoval mladým. Brával nás na turistiku do Tatier, mal aj dcéru v našom veku. Práve on dal prvýkrát do ruky lano aj Peťovi Hámorovi. Keď som mal 14 rokov, s kamarátmi sme stretli nejakých miestnych lezcov na Tomašáku, boli priateľskí, tak sme sa k nim votreli. Liezli sme top rope so 40 metrovým statickým lanom, štyria kamoši sme mali jednu sedačku, jedny lezečky a prvé karabíny. Začiatky boli skromné, nemali sme žiadneho dospelého učiteľa, iba partiu mladých lezcov zo Spišskej. Boli to takí punkáči, pod Tomašákom mali jaskyňu, v ktorej sa teraz aj bouldruje. Chodili si zaliezť, zabubnovať a pofajčiť. Keď som si vyskúšal, aké je to byť vo vzduchu, nič iné ma už nebavilo.

Vraj si pred rodičmi schovával mačky pod posteľou.

Mačky prišli až neskôr, najprv sme stopovali po Slovensku a skalkárčili. Vtedy som veci ešte schovával, ale potom som mame vysvetlil, že je to bezpečné. Zobrala to dobre, bola rada, že sa venujem aktivite, ktorá sa vykonáva v prírode, že nechodím po baroch.

Lomnický štít, Vysoké Tatry. Foto: archív Michala Sabovčíka

Najprv si sa venoval športovému lezeniu a potom si presedlal do Tatier?

Postupne sme spoznali ďalších ľudí, ktorí mi ukázali aj lezenie v Tatrách. A zistil som, že ma to v horách baví viac. Popritom som skúšal aj skialpinizmus a ľadové lezenie. Mamka mi dala peniaze na topánky do mesta, ale ja som si za to kúpil lezecké vybavenie.

,,Mamka mi dala peniaze na topánky do mesta, ale ja som si za to kúpil lezecké vybavenie."

Myslíš, že mal tvoj blízky vzťah k turistike vplyv na to, že ti časom viac ako skalné lezenie začalo chutiť horolezectvo?

Asi hej, už vtedy som cítil, že sa chcem dostať čo najvyššie a pozrieť sa odtiaľ dole. Ale možno som len nemal také dobré zručnosti na športové lezenie, najťažšiu cestu som vyliezol maximálne nejakú deviatku. Viacej som vydržal šliapanie a nepohodu, ako trénovať a liezť ťažké cesty. S kamarátom sme si povedali, že na Tomašáku lezieme osmičky, tak sme išli do Tatier vyliezť nejakú sedmičku a dobre nás to vyplieskalo. Liezť v horách je úplne iné ako na skalkách.

Tomašovský výhľad 2021. Foto: Extrémne v horách

Už ako 21-ročný si sa dostal na 7-tisícovku, to je dosť rýchly progres.

Bola to zhoda náhod. S bývalou priateľkou sme plánovali ísť na pracovno-študijný letný pobyt do Ameriky, ale nejako to s ňou škrípalo. Kamaráti Spišiaci vtedy plánovali expedíciu na Peak Lenina, na poslednú chvíľu som sa ich opýtal, či by som sa k nim nemohol pridať. Mamy som sa opýtal, či mi miesto Ameriky radšej nedá peniaze na Peak Lenina. Z päťčlennej skupiny som sa na vrchol dostal ako prvý. Vtedy som zistil, že mám možno nejakú predispozíciu zvládať vyššie nadmorské výšky. Ale možno to ani nebola predispozícia, ale taký chtíč, pretože vo vysokých horách telo strašne trpí. Treba sa vždy nejako prekonať a mne sa to páčilo.

,,Kamaráti Spišiaci vtedy plánovali expedíciu na Peak Lenina, na poslednú chvíľu som sa ich opýtal, či by som sa k nim nemohol pridať. Mamy som sa opýtal, či mi miesto Ameriky radšej nedá peniaze na Peak Lenina."

Z dvojtisícoviek si hneď premostil na sedemtisíc?

Boli sme sa pár týždňov predtým aklimatizovať v Alpách na Matterhorne a Grand Paradise, ale keď sa ide normálkou, sú to jednoduché cesty. Na Matterhorne som si vlastne prvýkrát vyskúšal lezenie v zimných podmienkach vo vysokých horách. Ale vrchol Peak Lenina nie je až taký náročný, je to vlastne taká vysokohorská turistika, nie je tam žiadne lezenie.

Dá sa na nadmorskú výšku nejako pripravovať? Je najlepšie ísť cestou postupnej aklimatizácie?

Bol som vtedy ešte úplný amatér, teraz to beriem tak, že som bol mladý a hlúpy. Keď som bol na osemtisícovke s Peťom Hámorom, to bol už úplne iný level. Pár mesiacov predtým som viac trénoval, chodil som behávať, ale nemal som nejakú cielenú prípravu. Treba veľa turistikovať, liezť v Tatrách a nosiť ťažký batoh. Bol som aj na nejakých lekárskych testoch, kde mi merali srdce. Mám ho možno trošku väčšie, ale neukázalo sa nič konkrétne, prečo by som mal mať predispozíciu na vysoké kopce. Vo výške 7 250 metrov, kde sme spali, telo nedokáže vôbec regenerovať, nespaľuje tuky, ale všetka energia ide preč zo svalov. Hlavným faktorom je zvládnuť maximálny nekomfort, keď sa vám nechce nič robiť, najradšej by ste išli dole. Je to veľmi o psychike, dokázať sa premôcť a šliapať ďalej.

Vysoké Tatry, 2020. Foto: archív Michala Sabovčíka

V roku 2011 sa ti podarilo rýchlo zdolať tri najväčšie severné alpské steny.

Dal som sa vtedy dokopy s Janom Čechom, významným spišskonovoveským horolezcom, ktorý sa po 10-ročnej pauze vrátil späť k lezeniu. Pred jeho štyridsiatkou sme spolu zopakovali nejaké ťažké tatranské cesty a na jar sme išli do Álp. Chceli sme preliezť Matterhorn, Eiger a Grandes Jorasses. Podarilo sa nám to za 16 dní, čo nie je nejaký prelomový výkon, ale pre Jana to bol veľký cieľ a veľa to pre neho znamenalo. Pri zostupe však, bohužiaľ, zahynul.

Čo sa stalo? Kamenná lavína alebo pošmyknutie?

Pri zostupe sme mali veľmi zlé počasie, veľa sme blúdili. Celý deň sme zlaňovali, na poslednom zlaňáku sme už videli ľadovec, odkiaľ je to už len chodecký terén. Dali sme slučky na taký skalný hrot, kde boli aj nejaké staré smice, bolo vidno, že odtiaľ už niekto zlaňoval. Zlanil som nejakých 50-60 metrov až na ľadovec, Jano išiel po mne do toho istého štandu. Asi to musel o trochu viac zaťažiť, lebo sa to pod ním po pár metroch utrhlo. Už som len videl, ako letí dolu. Silné na tom bolo, že ešte žil nejakých 5 hodín a povedal mi, že je rád, že sa to nestalo mne, ale jemu.

Ako si sa s tým vyrovnával?

Zasiahlo to všetkých lezcov, ktorí Jana poznali. Ja som skoro rok vôbec neliezol. Kamoši ma ťahali jazdiť na koni, boli sme kempovať, na lezenie som ale vôbec nemal chuť. Ale potom sa mi ozval Dodo Kopold, či s ním nejdem do Álp drytoolovať. Nejako ma to potom opäť chytilo a zavolal ma, či s ním nepôjdem do Pakistanu vyliezť Veľké Trango. Cítil som, že som horolezec a potrebujem liezť. Nakoniec sa nám podaril tisícpäťstometrový prvovýstup severozápadnou stenou. Pre veľkú smolu sme však už ľahším terénom nedoliezli až na vrchol. Spadol nám ešus, nemali sme si tak v čom uvariť vodu zo snehu. Dodo bol rozumnejší, zahlásil, že nebudeme riskovať a zlaníme dole.

Zimný prechod hrebeňom Tatier 2013. Foto: Jakob Schweighofer

Kdesi si raz povedal, že za svoj najhodnotnejší výkon považuješ zimný prechod hrebeňa Tatier alpským štýlom. Je to stále tak?

Po Paľovi Pochylom, ktorý to prešiel sám v roku 1979, sme boli s Adamom Kadlečíkom prví, ktorí to zopakovali týmto štýlom vo dvojici. Prvý pokus som dával už v lete 2009 s Peťom Bugáňom. Na hrebeni je však problém s vodou, len na veľmi málo miestach sa dala nejaká nájsť, takže sme museli schádzať dole. A potom sa pokazilo počasie a došli nám zásoby.

V roku 2013 už všetko klaplo?

Vyrazili sme vo februári, každý mal 25-kilový batoh, boli sme zbalení na 12 dní. Na oblečenie sme mali iba to, čo sme mali na sebe, okrem ponožiek nič náhradné, tie sme si sušili na tele v spacákoch. Nepozerali sme sa na predpoveď, išli sme do každého počasia. Myslím si, že sme to prešli vďaka tomu, že sme boli takí mladí a nezvažovali sme, čo sa môže stať. Bolo to drsné z každého pohľadu, lebo lezieš vo víchrici na tatranskom hrebeni, ľahneš si do mokrého spacáku a v noci sa túliš, aby si sa trochu zohrial. Pätnásť dní na jeden záťah v takýchto ťažkých podmienkach. Hrebeň Tatier preto určite vyhráva, ale každý výstup má niečo do seba.

,,Bolo to drsné z každého pohľadu, lebo lezieš vo víchrici na tatranskom hrebeni, ľahneš si do mokrého spacáku a v noci sa túliš, aby si sa trochu zohrial. Pätnásť dní na jeden záťah v takýchto ťažkých podmienkach."

Čo ste mali vlastne na sebe?

Mali sme len také syntetické tenké termoprádlo, druhá vrstva bola celotelová jaskyniarska kombinéza z hrubého polartecu, na tom nejaká flíska. Vrchné vrstvy sme mali kvalitné, asi to najlepšie, čo vtedy bolo.

Zimný prechod hrebeňom Tatier 2013. Foto: Jakob Schweighofer

Potom prišlo lezenie v Patagónii?

Mal som vtedy také životné obdobie, že sa mi moc nechcelo liezť. Jano Smoleň a Stano Filkor ma ale prehovorili, aby som išiel s nimi do Patagónie. Podarilo sa nám vyliezť na Poincenot a potom v priebehu toho istého výjazdu na Cerro Torre, boli sme prví Slováci na vrchole. Bolo to niečo úžasné. Patagónia je proste topka na všetko, dokonca sa tam aj bouldruje parádne. Boli sme tam potom ešte raz, mali sme tam so Smolom vyhliadnutú novú líniu v južnej stene Fitz Roya. Vyliezli sme najprv takú ľahšiu argentínsku cestu a potom sme mali zase šťastie, že v priebehu jedného mesiaca vyšlo aj druhé okno dobrého počasia. Podaril sa nám ťažký prvovýstup na Fitz Roy, za to sme dostali aj striebornú karabínu od Jamesu.

Lezenie na Fitz Roy, Patagónia 2015. Foto: archív Michala Sabovčíka

Poďme ešte k tej osemtisícovke.

V 2017 som bol s Peťom Hámorom na Dhaulágirí. Kvôli nadmorskej výške to bolo veľmi ťažké, ale Peťo je skúsený horolezec, vedel som, že to bude na pohodu. Keby som tam bol sám alebo s niekým neskúseným, neverím, že sa nám to podarí. Boli sme vtedy výborný tím, na vrchol sme vyšli spoločne. Boli sme tam spolu aj v 2019, dali sme nejaké aklimatizačné výstupy, ale kvôli korone sa všetky expedície zrušili. Máme tam vyhliadnutý ešte jeden prvovýstup, ak všetko dobre dopadne, chcem sa do Himalájí s Peťom ešte vrátiť.

Na vrchole Dhaulágirí s Petrom Hámrom 2017. Foto: archív Michala Sabovčíka

Bojíš sa, keď lezieš?

Najväčší strach mám pred odchodom, keď mi každý hovorí, aby som si dával pozor. Keď už leziem, tak myslím na to, čo robím. V kritických situáciách nepanikárim, ale snažím sa zachovať si chladnú hlavu. Až keď zídem dole, uvedomím si, že to bolo nebezpečné.

,,Najväčší strach mám pred odchodom, keď mi každý hovorí, aby som si dával pozor. Keď už leziem, tak myslím na to, čo robím."

Zaujalo ma, že si liezol aj na Antarktíde a v Grónsku.

Keď sme zliezli z Dhaulágirí, v Káthmandu v krčme som stretol Máru Holečka, známeho českého horolezca. Povedal mi, že sa chystá malou plachetnicou preplávať z Ohňovej zeme na Antarktídu a má voľné dve miesta. Za šesť dní sme preplávali Drakov prieliv, čo je taký everest pre námorníkov. S Ďurom Koreňom, ktorý je paraglajdista, sme si vymysleli, že vylezieme na kopec, na ktorom ešte nikto nebol, a zletíme na padáku. O rok neskôr sme na to naviazali v Grónsku, kde sme liezli panenské 800-metrové žulové steny. Antarktída aj Grónsko sú asi moja cestovateľská topka.

Antarktída 2018. Foto: archív Michala Sabovčíka

Antarktída 2018. Foto: archív Michala Sabovčíka

Ako vyzerajú tvoje najbližšie plány?

S priateľkou Sisou sme si vymysleli, že kým ešte nemáme rodinu, ideme trochu cestovať. Začiatkom marca letíme do Vancouveru, kde si chceme nájsť nejaký starší karavan a vydať sa na cestu. Uvidíme, dokedy nám vydržia financie. (Smiech) Posledný rok som veľa robil výškovky, teraz som predal auto a dal som do nájmu jednu budovu, čo vlastním v Spišskej. Okrem toho som si so susedom otvoril malý obchod s lezeckým hardwarom, tak budem na diaľku riešiť eshop. Sisa má tiež niečo našetrené a bude prenajímať apartmán. Ak sa niečo nepokazí, mohli by sme z toho žiť.

Termín návratu ste nechali zatiaľ otvorený?

Rodine hovoríme, že ideme tak na rok, ale vidím to aj na dlhšie. Pred pár týždňami ma oslovil Rišo Nemec, že by chcel veľmi ísť na Denali, na najvyšší vrchol severnej Ameriky, a zopakovať slovenskú cestu z 80. rokov. Hovorí sa o nej, že je to jedna z najkrajších horských ciest na svete. Už máme všetky povolenia na výstup, 10. mája priletia chalani na Aljašku, tak dúfam, že tam dovtedy so Sisou dorazíme. Ona by chcela na vrchol vyjsť normálkou. Iné plány okrem Denali zatiaľ nemáme, určite sa ale chceme cestou na juh zastavovať takmer v každej lezeckej oblasti.

Grónsko 2019. Foto: archív Michala Sabovčíka

Aké oblečenie potrebuješ na výstup na Denali?

Hrubšie termoprádlo, flísku, tenkú pérovku, goráč, proste všetky vrstvy potrebné do zimných podmienok. Najviac sa teším, že mám od Patagonie tú najhrubšiu pecku Grade VII Down Parku, tá bude zohrávať dôležitú úlohu, lebo na Denali sú obrovské zimy. Nadmorská výška je iba 6 100 metrov, problémom je práve zima. Treba aj hrubšie topánky a zateplené perové a goráčové nohavice. Verím, že Patagonia bude výborná, používa kvalitné materiály. Viem, že to predtým nemusím niekde testovať, verím, že nesklame.

,,Najviac sa teším, že mám od Patagonie tú najhrubšiu pecku Grade VII Down Parku, tá bude zohrávať dôležitú úlohu, lebo na Denali sú obrovské zimy. Nadmorská výška je iba 6 100 metrov, problémom je práve zima."

Mal si doteraz nejakú skúsenosť s ich produktami?

Moja prvá skúsenosť bol batoh Ascensionist 35 l. Keď som naposledy liezol v Patagónii, vymenil som ho za mačky, lebo tam majú nedostatok lezeckého matrošu. Okrem toho mám ešte nejaké tričká a pred rokom som si kúpil šiltovku, lebo mám takú väčšiu hlavu a fajne mi sedí. Sisa sa mi smiala, ako sa parádim. Vravel som jej ale, že ja som na tých vrcholoch, ktoré má Patagonia v logu, aj stál. (Smiech)

Michal Sabovčík

Michal je dobrodruh a horolezec, jeden z tých, čo si už v štrnástich za vreckové kupoval lezeckú výstroj. Od vápencových slovenských skaliek sa v relatívne krátkom čase dopracoval až na osemtisícovku Dhaulágirí, na ktorej vrchole stál spolu s Peťom Hámorom. Do histórie slovenského lezenia sa zapísal úspešným prechodom zimného hrebeňa Tatier alpským štýlom. Prebádal nedotknuté štíty na Antarktíde a v Grónsku, z ktorých skákal s padákom.