V roku 2011 sa ti podarilo rýchlo zdolať tri najväčšie severné alpské steny.
Dal som sa vtedy dokopy s Janom Čechom, významným spišskonovoveským horolezcom, ktorý sa po 10-ročnej pauze vrátil späť k lezeniu. Pred jeho štyridsiatkou sme spolu zopakovali nejaké ťažké tatranské cesty a na jar sme išli do Álp. Chceli sme preliezť Matterhorn, Eiger a Grandes Jorasses. Podarilo sa nám to za 16 dní, čo nie je nejaký prelomový výkon, ale pre Jana to bol veľký cieľ a veľa to pre neho znamenalo. Pri zostupe však, bohužiaľ, zahynul.
Čo sa stalo? Kamenná lavína alebo pošmyknutie?
Pri zostupe sme mali veľmi zlé počasie, veľa sme blúdili. Celý deň sme zlaňovali, na poslednom zlaňáku sme už videli ľadovec, odkiaľ je to už len chodecký terén. Dali sme slučky na taký skalný hrot, kde boli aj nejaké staré smice, bolo vidno, že odtiaľ už niekto zlaňoval. Zlanil som nejakých 50-60 metrov až na ľadovec, Jano išiel po mne do toho istého štandu. Asi to musel o trochu viac zaťažiť, lebo sa to pod ním po pár metroch utrhlo. Už som len videl, ako letí dolu. Silné na tom bolo, že ešte žil nejakých 5 hodín a povedal mi, že je rád, že sa to nestalo mne, ale jemu.
Ako si sa s tým vyrovnával?
Zasiahlo to všetkých lezcov, ktorí Jana poznali. Ja som skoro rok vôbec neliezol. Kamoši ma ťahali jazdiť na koni, boli sme kempovať, na lezenie som ale vôbec nemal chuť. Ale potom sa mi ozval Dodo Kopold, či s ním nejdem do Álp drytoolovať. Nejako ma to potom opäť chytilo a zavolal ma, či s ním nepôjdem do Pakistanu vyliezť Veľké Trango. Cítil som, že som horolezec a potrebujem liezť. Nakoniec sa nám podaril tisícpäťstometrový prvovýstup severozápadnou stenou. Pre veľkú smolu sme však už ľahším terénom nedoliezli až na vrchol. Spadol nám ešus, nemali sme si tak v čom uvariť vodu zo snehu. Dodo bol rozumnejší, zahlásil, že nebudeme riskovať a zlaníme dole.