Mišo je vyštudovaný vodohospodár a nadšený fotograf, pre ktorého je chytanie rýb vášňou už od detstva. A kvôli dobrému zážitku a úlovku je schopný zájsť naozaj ďaleko. Doslova. 

So svojím otcom, strýkom, bratom a ďalšími kamošmi podniká rybárske expedície, z ktorých vznikajú nádherné dokumenty. Mongolsko, švédska divočina a čoskoro aj Amazonský prales. S Mišom sme sa porozprávali o tom, čo pre neho znamená chytanie rýb, ale aj to, ako to vyzerá pri natáčaní rybárskych výprav.

Čo konkrétne ťa oslovilo na chytaní rýb?

Ťažko to vysvetliť, najlepšie je to zažiť. Si v krásnej prírode, nemyslíš na nič, iba počuješ vodu, vidíš hviezdy... Zacítiš možno aj pud lovca, i keď ulovenú rybu nemusíš vôbec zabiť.  Si v kruhu priateľov, a pritom aj spoznávaš nové miesta a krajiny. A to je ako droga. Skúsiš to raz a nevieš prestať. 

Skús popísať čo vtedy prežívaš?

Najviac si užívam, keď sa podelím o radosť z úlovku. Nevedel by som chodiť na ryby sám. Keď si v prírode, stojíš vo vode, všade je ticho… Alebo keď sa celý deň trápiš, nič nevieš chytiť, a keď to máš chuť zabaliť, vtedy zaberie a príde obrovský adrenalín. Skúšal som veľa adrenalínových športov, ale pri žiadnom som to tak neprežíval, ako pri rybačke.

Spôsob chytania, ktorému sa venuješ, sa volá muškárenie. Čím je to pre teba zaujímavé?

O muškárení sa hovorí, že je to najvyšší level rybárčenia. Je to náročný, ale zároveň asi aj najkrajší spôsob. Sám si z rôznych materiálov vyrábaš návnady pripomínajúce hmyz. Aj technika hádzania má niečo do seba. Nie je to jednoduché a treba na to čas, kým sa to naučíš. 

Držíš sa filozofie “chyť a pusť". Nemrzí ťa, keď sa vzdáš úlovku po niekoľkohodinovom snažení?

Nie. Počas svojej “kariéry” som zabil možno päť rýb. Napríklad, keď sme boli na expedícii v Mongolsku a už sme mali naozaj málo jedla. Ale keď nie som niekde mimo civilizácie, nikdy ryby nezabíjam. V princípe nemám problém s tým, ak niekto ulovenú rybu zje. Len nech to nie je plytvanie.

V Mongolsku sa uskutočnilo aj tvoje prvé natáčanie. Podľa čoho si vyberáte destinácie?

Cieľom je vždy dobrá rybačka, ideálne na mieste, kde nie je masový cestovný ruch, ale divočina. Zároveň hľadáme miesta, kde sa dá zažiť a spoznať autentická kultúra. Nemusí to byť iba rybárska tradícia. Ľuďom sa snažíme priblížiť čo najviac z toho, čo vidíme a zažijeme.

Ako si sa vlastne dostal k filmovaniu resp. foteniu rybačky?

Prvý film Taimen vznikol v roku 2016 z expedície v Mongolsku. Napadlo to môjho strýka. Bol tam predtým a povedal, že je to geniálna krajina a musíme tam ísť. Spraviť si aspoň výlet a spomienky. A poznal aj filmára Rasťa Hatiara, ktorý točí skvelé outdoorové filmy. Nápad ho zaujal. Spravili sme film, bola dobrá odozva, začali sa hlásiť aj nejakí sponzori, vďaka ktorým vieme hradiť nejaké náklady. A odvtedy pokračujeme ďalej. 

Koľko času zaberie plánovanie a realizácia jednej expedície?

Zhruba pol roka, potom samotná expedícia trvá tak 2 týždne až mesiac. Potom prídeš z expedície, snažíš sa vyprodukovať film a urobiť mu promo, a potom hneď začínaš riešiť ďalšiu. Makáš na tom v podstate celý rok. 

Sú pri natáčaní cieľom aj konkrétne ryby?

Samozrejme. Ryba je veľkým lákadlom. Ryby si vyberáme podľa štýlu akým sa lovia, alebo preto, že je ťažké ich uloviť. Je to niečo ako zbierka. Čím ťažšie to je, tým lepší zážitok. Napríklad zlaté dorado, ktoré sa chystáme ísť loviť do Amazonského pralesa v Bolívií. Žije v jednom prítoku Amazonky v Andách. Krásna agresívna ryba.

Láka ma však aj samotný dažďový prales, no mám pred tým aj veľký rešpekt. Aj predtým sme síce boli na odľahlých miestach, ale neboli tam jedovaté hady, choroby, pirane a ďalšie hrozby. Pri tejto výprave do Bolívie si musíme dávať naozaj pozor. Ale bude to zase nový zážitok, ktorý nikde inde nezažiješ. 

V čom je špecifické filmovanie a fotenie rybačky?

Niekedy sa nič nedeje celé hodiny, musíš si medzitým niečo nájsť. Ale stále musíš byť pripravený, keď príde ryba. 

Čo by si doniesol z krajín, ktoré si navštívil?

Z Mongolska kultúru. Ľudia tam žijú pôvodným spôsobom života, chovajú zvieratá, pijú vodu z riek, udržiavajú si tradície. Zo Švédska mentalitu Švédov. Tam si naozaj vážia prírodu. Nehrozí, že niekde v prírode nájdeš napríklad vyhodené odpadky.

Čo ti, okrem skvelých úlovkov, dalo cestovanie po svete?

Určite mi to dalo nadhľad, otvorilo myseľ a inak sa pozerám aj na veci doma. Výrazne sa mi zmenili hodnoty. Keď vidím, ako sa dá žiť v súlade s prírodou, potom sa to snažím preniesť aj do svojho života doma - neplytvať vecami, tešiť sa z mála a žiť jednoduchý život. Zážitky z ciest majú pre mňa oveľa väčšiu hodnotu ako hocijaká materiálna vec.